Umbakarno-blog

Neviem, či ste zažili to, že ste sa museli odsťahovať z domu, kde ste vyrastali celý život, z mesta, kde ste žili celý život, dokonca zo štátu, ku ktorému ste sa hrdo hlásili. Nezažil som to ani ja, no istý človek z môjho okolia, vlastne, už ani veľmi nie, mi vnukol taký nápad, aby som o tom čosi napísal. Tak je to tu. Celý spoločenský život v jednom meste, od svojho narodenia. Nuž všetko to skončilo behom mesiaca a asi už nikdy sa to nevráti späť. 16 rokov vyrastala v jednom meste, mala kamarátov a kamarátky od svojich škôlkárskych čias stále pri sebe, ba možno aj skôr. Nuž slovo dalo slovo a pre isté rodinne dôvody sa musela zbaliť a odsťahovať sa do Čiech. Kvôli čomu ? Na tom snáď ani nezáleží, nie je to témou pre tento blog, ale čo je dôležitejšie zmenil sa jej život natoľko, že možno už ani neverí v isté hodnoty života, ako priateľstvo a krásny bozk spoločnosti. Teda zatiaľ. Ako by ste sa cítili vy, keby ste sa odsťahovali z miesta, kde ste vyrastali, od ľudí, ktorých ste poznali do neznáma, kde platia úplne iné pravidlá, kde nemáte nič ? Asi žiadna sláva čo ? No toto dievča to zvládlo a má u mňa veľký rešpekt. Ako sama mi písala, aspoň teraz vie, že či mala tých ozajstných kamarátov, či ľudia pri nej stoja aj teraz, keď je niekde úplne inde. No len či to zato stojí. Nuž, teraz keď prišla naspäť do svojho rodného mesta, si na ňu spomenuli aj ľudia, ktorý ju možno už aj vymazali zo svojho života. Priznám sa, možno som aj jeden z nich. Keby som ju nemal v priateľoch na Facebooku, tak možno aj ja by som na ňu zabudol. Ale teraz, keď som si s ňou vymenil pár správ som zistil, že je to dievča, ktoré ma v hlave mozog a v hrudi srdce! Nechápete ? Je to inteligentné dievča, ktoré sa nehnevá na svoju rodinu, že ju odtrhli od spoločnosti a vrhli ju do akého si neznáma. Aj kvôli tomu má môj rešpekt. Možno si hovoríte, že ako nemá kamarátov, keď chodí do školy. Žiaľ, kvôli problémom tu na Slovensku a "nenačasovanom" prestupe zo školy, akosi sa nemohla zapísať na novej škole, tak musí čakať na začiatok nového roka. Nie neteší sa. Chcela by chodiť do školy, nuž nejde to. Neostáva jej nič iné, len pomaly si zvykať na nový svet v ktorom žije a dúfať, že sa bude mať lepšie ako tu kde vyrastala. Aj keď to bude ťažké. Ja osobne by som takú vec ako je sťahovanie nechcel zažiť. Možno ju raz zažijem, možno nie. Nemyslím tým sťahovanie, od rodičov do vlastného domu, lebo to určite raz nastane, myslím tým sťahovanie, ktoré bude také zbrklé, že si ani neuvedomím a budem na pol ceste do svojho nového domu, do nového sveta, kde bude outsiderom, kde budem stredobodom pozornosti, lebo som ten iný. Neviem ako by som to znášal, tu mám všetko. Nechcem na to ani pomyslieť. Priznám sa, že aj ja som sa mal sťahovať ďaleko od mojej dedinky v ktorej žijem, no správny ľudia mi ukázali cestu a rozhodol som sa správne. Aj keď mám stavy, že najradšej by som vypadol z toho miesta, potom sa stane niečo pekné, čo ma tu drží a na to zlé zabudnem. Pre mňa je to dievča strašne silná osobnosť! Treba sa tešiť z toho čo máme, lebo sa to môže zmeniť veľmi rýchlo a nie vždy k lepšiemu. Týmto by som chcel pozdraviť Kristínku a zapriať jej veľa síl ! Ďakujem.